Prečo som bol v nemocnici?

Bol som hospitalizovaný od 15.12.2005 do 18.12.2005, čiže v nemocnici som strávil štyri dni. V piatok 16.12. som mal naplánovaný chirurgický zákrok v celkovej anestéze. Doteraz som nemal vážnejšie komplikácie a v nemocnici som bol len pri svojom narodení.

Vo februári 2003 som začal pociťovať škrabkanie v uchu. Vtedy som netušil, aké to bude mať pokračovanie. Pridali sa teploty, silná bolesť v ušiach, tlak v nosných a čelných dutinách. Asi šesť mesiacov som si stále pripadal ako prechladnutý, dokonca aj počas leta mi nebolo bohvie ako. Lekárske vyšetrenia boli bezradné a je som nevedel, či sa mám smiať alebo plakať. Dalo mi to aspoň výborný náhľad nad kvalitou a prístupom doktorov. Detailne budú jednotlivé osoby a ich liečebné kroky popísané neskôr.

Hospitalizácia

Ráno 15.12. som sa dostavil do prijímacej ordinácie MUDr. Podivinského. Nebol som tu prvýkrát, no operácia naplánovaná v októbri bola najskôr zrušená kvôli podráždeniu nosohltana a o dva týždne ma poslali opäť domov kvôli chýbajúcim kvótam pre poisťovňu. Takže do tretice všetko dobré, no pokiaľ by sa do toho nevložil primár, nič by sa nedonalo. Spomínaný lekár ma na príjme obzrel a skonštatoval, že jemu sa všetko zdá v poriadku, nos je pomerne voľný a kľudný. Operačný zákrok by vylúčil a skôr by nasadil liečbu kvapkami. Keď som mu ostro zdôraznil, že rôznym kortikoidným svinstvom ma lečili celé dva roky, tak sa radšej odmlčal a hospitalizáciu schválil s tým, že sa poradí s primárom, ktorý mi vlastne doporučil operáciu, keď ma v lete osobne vyšetril a vyhodnotil aj doterajší priebeh liečby, RTG a CT snímky. Myslím si, že táto osoba o mojom stave vedela ďaleko viac, než MUDr. Podivínsky, ktorý ani poriadne netušil, aké mám problémy a ako dlho sa trápim. A čo sa týka ukľudneného nosa, je to logické, pretože špeciálne pre túto príležitosť som si vyčerpal osem dní dovolenky, aby som sa mohol dostatočne prichystať psychicky a fyzicky.

Miernu kovbojku som zažil pri platení zálohy, ktorá bola od 1.12. zvýšená na 300,- Sk. Predtým sa platilo 50,- Sk a kto by si brával veľa peňazí do nemocnice? Zobral som si 250,- Sk s tým, že budem mať viac než dosť. Naštastie ma nevykopli a zálohu mi odpustili, je to aj vďaka pracovníčkam, na ktoré som daný deň natrafil. Nie je nič príjemnejšie, keď sa v takýchto situáciách ľudia chovajú milo a ústretovo k pacientovi. Po menších behačkách od centrálneho príjmu, do pokladne a cez šatňu som sa konečne dostal na ORL oddelenie. Papierovačky vybavovala mladučká študentka zdravotnej školy. Bola hrozne milá a pozorná, budem rád, keď jej to vydrží čo najdlhšie, no obávam sa toho, že časom sa zmení, pretože táto spoločnosť si takýto ľudí neváži, demotivuje ich, nevie si ich udržať a najmä oceniť. Mimochodom, bola veľmi sympatická, takže bolo aj na čo pozerať.

Prvý deň na oddelení

Na izbe sme boli dvaja, najskôr ju okupoval divný starík, ktorý vyzeral ako predseda ÚVKSČ z rokov sedemdesiatych. Naštastie ho vykopli a dali mi tam chalana, ktorý mal akútny abces (hnis) v oblastí mandlí. Kvôli tomu musel byť operovaný ešte v ten večer. Dlhú dobu som si vypĺňal prechádzkou po nemocnici a pozeraním televízie. Ošetrujúca lekárka, ktorá mala vtedy službu, súhlasila s operáciou a potvrdila mi vykonanie zákroku, pretože dovtedy som nemal istotu, či ma znovu nepošlú domov. Prekvapil ma jej prístup, lebo mi všetko vysvetľovala ľudskou rečou a ja som konečne pochopil, čo mi spôsobuje komplikácie. Navečer sa ešte zastavil anesteziológ, ktorý so mnou diskutoval asi päť minút, čo bola taktiež veľmi dôležitá psychická podpora. Tento spôsob by mal byť úplným štandardom.

Druhý deň na oddelení

Nadišiel deň, na ktorý som dlho čakal. Ráno mi sestra prišla obviazať nohy, vraj novinka proti trombóze, potom som si umyl zuby a išiel som ešte oddychovať. Zrazu sa objavil primár a chcel ma posúdiť. Pri obhliadke sa rozhodol, že prepážku mi operovať nebudú, pretože jej malá deformácia nemá vplyv na dýchanie. Potešilo ma to, lebo som vedel od kamaráta, že by to inak znamenalo nosiť 14 dní sadrové výstuže. Samozrejme kvôli narkóze som nesmel nič piť, ani jesť. Od tejto chvíle som stratil pojem o čase a ani neviem koľko mohlo byť hodín a prišla pre mna sestra, že už ma čakajú na sále. Po vlastných som zbehol zopár poschodí a sestra ma odprevadila do šatne, kde som dostal kazajku, igelitové návleky na nohy a potom som sa vybral do prípravnej miestnosti. Zima tam bola poriadna, no naštastie deky boli hrubé. Dostal som injekciu, vraj náladovka. Keď som zodpovedal krátky dotazník, moja cesta smerovala na sál. Kazajku mi vybrali dost krátku a ja som si pripadal ako šľapka v minisukni. Anesteziológ k tomu mal aj zábavné pripomienky, no keď mi napichol žilu a pustil chémiu, už mi to bolo jedno a prestával som ho vnímať. Ešte si pamätám, ako dával hlasnejšie rádio, keď ohlásili haváriu na nejakej ruskej atómovej elektrárni. Potom sa mi začal dvojiť zrak, ešte som zaregistroval primára ponad mojou hlavou a nejakého asistenta po ľavej ruke. Od tej chvíle si už na nič nespomínam, len na zobudenie sa v pooperačnej miestnosti.

Asi som bol slušne nadopovaný, pretože ma vôbec nič nebolelo, len som citil mierny tlak v nose a dutinách a tiež mi permanentne slzili oči. Ľavú ruku mi stále zvieral tlakomer ktorý v presných intervaloch meral krvný tlak. Trochu som sa zdvihol a porozhliadol po miestnosti... videl som zopár starých dedov a vedľa mňa ležala mladá slečna. Hrozne stonala a prístroj zaznamenával veľmi nepravideľný tep. Naopak, môj bol dokonale stabilný a cítil som sa výborne. Konečne ma odviezli na izbu, tu by som danému "vozičovi" nasolil zopár úderov do brucha, pretože otrasy mi spôsobovali veľmi nepríjemnú bolesť v okolí nosa. Na izbe som si ihneď vypýtal tampóny, vlhkú gázu a misku. Buď som mal veľmi sucho v ústach alebo mi tiekli sliny. Tampóny sa mi zase zišli na krv, ktorá presakovala z vazelínovej tamponády. Postupne som dochádzal k sebe a taktiež prestavali pôsobiť anestetiká. Vtedy som stál zoči voči prichádzajúcej bolesti a silným tlakom. Nos bol obolený mierne, no veľmi nepríjemný bol tlak, ktorý bol spôsobený tamponádou - zaľahnuté uši, tlak v nosnej a čelovej dutine, slzenie očí a silná bolesť zubov. Dýchanie ústami mi nerobilo problém, veď som si za tie roky celkom zvykol, no nepríjemné bolo prehĺtanie, pretože na to reagoval nos. Takže, žiadne rozprávanie... a najhoršie len prišlo, keď mi sestra prišla oznámiť, že už môžem začať jesť a piť. Kašu, ktorú som dostal na večeru som jedol asi 15 minút a nezjedol som ani tretinu. Pacienti sa čudovali a mysleli si, že mi operovali mandle. Ale nech si to každý vyskúša a pochopí. Nakoniec som našiel určitú polohu hlavy, kedy mi prehltnutie nerobilo až také nepríjemnosti a mohol som prijímať tekutiny. Najviac som sa obával noci, lebo som vedel, že v sede nezaspím, a keďže som odmietol lieky, trápila ma aj bolesť.

Tretí deň na oddelení

Moje obavy boli oprávnené, nie je nič horšie, než keď si človek nemôže ľahnúť a v kľude spať. Navyše trpieť celú noc v bolestiach, to nie je tiež nič príjemné. Keby som bol doma, nájdem si nejakú zábavu, rozpýtlenie, lenže čo robiť v malej izbe v nemocnici? Ale prežil som a ráno som sa cítil o dosť silnejší a bolesti pomaličky ustupovali. Raňajky ma posilnili, no tamponáda mi stále vadila... ale dočkal som sa. Ranná vizita skonštatovala, že je čas na jej vytiahnutie. Posadil som sa do kresla, držal som pod nosom misku a mierne nervózne pozoroval mladého lekára, ako berie do ruky dlhú pinzetu. Asi 30 centimetrové "špagáty" museli ísť von z nosa. Ten pocit nikomu neželám zažiť, no keďže som za tie roky pomerne dosť otupený, boli vonku raz-dva. Dokonca doktor skonštatoval, že to išlo rýchlo, pretože niektoré prípady strávili v kresle aj niekoľko minút strachu a utrpenia. Úľava, ktorá nastala bola neopísateľná. Horšie to bolo pri pohľade na misku a škoda, že som nemal fotoaparát, nechal by som sa vyfotiť, určite som vyzeral hrôzostrašnejšie než Rocky po boxerskom zápase. Priamo v tejto indispozícii prišla do miestnosti mladá dievčina, ktorá si chcela nechať pichnúť injekciu. Keď ma zazrela, skoro omdlela.

Od tejto chvíle som spotreboval asi polkila gázy, pretože krv pomaličky tiekla až do večera. Ale to mi nevadilo, dôležite bolo, že je vazelínová tamponáda vonku a ja sa môžem konečne poriadne najesť a napiť. Tým som nabral aj fyzickú silu a mohol som sa prechádzať po chodbe. Nie je totiž nič horšie, než len ležať, resp. siedieť na lôžku. Večer som si z tampónov vytvoril valčeky, vložil som ich do nosných dierok a celú noc som spokojne spal - konečne.

Posledný deň na oddelení

Nastal deň odchodu. Službu mal práve primár, takže si hneď skontroloval svoju prácu. Poučil ma, ako sa doliečiť v domácom prostredí, vypísal mi všetky papiere a do obeda som čakal na odvoz. Ešte som mal menšie opletačky s PN-kou, pretože mi ju ten blázon pri príjme nechcel vypísať. Cestou domov som veľmi dobre pochopil, aké sú dôležité zdravé dutiny, pretože ten tlak počas jazdy bol neznesiteľný.

Súčasný stav

Momentálne som už tretí deň doma. Mierne ma trápia opuchnuté pery, inak bolesti nemám žiadne. Nos je stále nepriechodný, zavalený hlienami a krvou. Ale ako uviedol lekár, potrvá to aspoň desať dní, takže zatiaľ som kľudný a znažím sa tieto dočasné problémy ignorovať. Dúfam, že o dva týždne už budem cítiť rapídne zlepšenie.

Ak sa ma niekto opýta, prečo mám tieto problémy, tak mu nedokážem odpovedať. Môžem sa len domievať, že na to malo vplyv prostredie, v ktorom som vyrastal (Slovenský hodváb) a genetické predispozície.

Pohľad do minulosti

Na článku ešte pracujem...